Niekoľkokrát v živote som pocítila „silu okamihu“. Tú chvíľu, keď viete, že presne toto je správne. Neviete ako, ale cítite to. Múdre knihy píšu: “Žite pre túto chvíľu. Odmyslite si minulosť aj budúcnosť. Len tu a teraz.“ Snažím sa, aspoň na okamih, myslieť len na prítomnosť. Neriešiť, nesúdiť, neočakávať. Jednoducho potlačiť v sebe kritikov, riaditeľov, prezidenta aj ironika. Nedarilo sa mi to, ale niečo ma inšpirovalo ako sa k tomu priblížiť.
Na Zélande dosť často prší. Prakticky celý júl, august, september. Na môj vkus príliš. Videla som tu toľko dažďa ako doma za päť rokov. A to počítam do toho aj všetky filmy, ktoré som videla. Úspešne som tu zlomila dva dáždniky. Zélanďania chodia bez dáždnikov. Majú radi pršiplášte a k tomu pobehujú bosí.
Hlavne muži, od detského až po dospelý vek. Preto ich stretnete ako bosí platia na pumpe alebo chodia po ulici a nikto sa nad tým nepozastavuje. Okrem čerstvých turistov, ktorí pri stretnutí bosých mužov vyzerajú ako keby stretli mimozemšťanov. Prekvapí vás to. Skúsila som to.
Ženy preferujú žabky, ale pozor, ku každému oblečeniu – kostým, sukňa, nohavice. Predstavte si sami seba a pridajte k tomu žabky. Zabudnite na komplexy z omietkovej farby nôh. Tu si to absolútne nikto nevšíma. Len moja maličkosť deformovaná inými zážitkami vidí veci inak ako Zélanďania.
Raz cupitám v tajfúne a zápasím s červeným dáždnikom a vetrom ako bojovník za ľudské práva. Kormidlujem medzi mlákami, preskakujem potoky z dažďa, ale aj tak som celá mokrá. Vietor je taký silný, že sa nemám šancu schovať.
A v tom stretnem pokojnú usmievavú ženu v pršiplášti a v žabkách. Najprv ma to rozčertilo, ale bol to pre mňa impulz premýšľať nad pršiplášťom. Žabky pri teplote päť stupňov pokúšať nebudem, zima nie je moja gurmánska priorita. Ale aspoň si vychutnám dažďové zélandské teraz.
Čím dlhšie žijem touto krajinou, tým menej ma trápi to, že som podľa Novozélanďanov Ruska. Prvé dni som im vehementne vysvetľovala dejiny Československa a to, kde je Slovensko. Ale aj tak sme väčsinou ostali pri českom pive.
Hokej tu nepoznajú a Tatry som síce odprezentovala, ale pri porovnaní s Alpami som prihodila halušky a folklór.
Pri ich domorodých lenivých tancoch, by náš energický folklór spôsobil ďalšiu nepredpovedanú prietrž mračien. Dokonca raz som od srdca zavískala ako u nás. Pani zbledla a poskočila. Preto som ju hneď ubezpečila, že to pri v jej prítomnosti už opakovať nebudem. Ale aj tak sa mi vyhýba. Darmo, iný kraj. A tento je príliš flegmatický, s príchuťou na všetko máme čas a s dôrazom na slovo „fantastické“, i keď je to celkom normálne. Platí tu formulka „trust you“ – verím ti. Platí sa tu všetko kartami, hotovosť nemusíte mať nikdy pri sebe. Raz som pri nákupe potrebovala zaplatiť, ale nemala som peniaze. Žena predo mnou to však vyriešila za mňa: “Verím vám, že mi tie peniaze pošlete na účet“. Ostala som v nemom úžase. Samozrejme som sľub dodržala. Raz som túto formulku použila aj ja. Tiež to fungovalo. Pre nás je to záhada, ale slová „verím ti“, tu majú hodnotu. Usmejem sa, ako by to bolo doma? Asi by to prinieslo veľa vzrušujúcich prekvapení na oboch stranách.
Európsky naturel slovo „fantastické“ vyslovené s veľkým entuziazmom v bežnom živote nepozná. Fantastické je tu všetko a všetci. Teší ma, že vidím radosť zo života v každodennom živote. Moje emočné prejavy sú len slabým odvarom ich citotreskov.
Stretávam tu celý svet. Auckland je kozmopolitné mesto. Je tu Čína, India, Kórea, Japonsko, Anglicko a striedmo aj Európa. Páči sa mi spokojnosť žien, ktoré tu žijú. Tento pestrofarebný svet nemá komplexy. Móde vládnu legíny, tričko a úsmev. Krikľavá koláž ženstva je so svojimi kilečkami a make-downom maximálne vyrovnaná. Moja bývala učiteľka základov angličtiny, veľmi drobná energická Japonka s dokonalou angličtinou sa pri téme móda opýtala: „Prečo?“. Keď som jej odpovedala: „Prečo nie?“ reagovala tak, že radšej si zahrá tenis, ako by mala nakupovať módne veci. Na Zélande všetci veľmi úprimne dávajú najavo to, že nie je dôležité aké značky dláždia človeka, ale aký entuziazmus a úsmev vyžaruje. Veľmi si to na Zélanďanoch vážim. Nasledujte tento ich príklad nech ste už kdekoľvek na svete. Šírte nadšenie a usmievajte sa len tak, pre radosť z každého okamihu.
Antónia
Foto: pixabay.com