Okenné variácie

Okenné variácieKeď som sa pred vyše desiatimi rokmi presťahoval do Toronta, býval som prvý mesiac v prenajatom byte v nevysokom obytnom dome na Longboat Avenue. Len čo sa zotmelo, za oknom obývačky sa zjavila rozsvietená panoráma mrakodrapov a CN Tower. Veľkú časť prvej noci som spoza skla tichúčko pozoroval to mihotajúce vysielanie. Odvtedy sa mi Toronto spája s podmaňujúcim nočným obrazom, ktorému zaiste v tej chvíli pridal na pôsobivosti aj pocit ťažko predvídateľnej budúcnosti v novej krajine.

Po mesiaci som si musel hľadať iné bývanie a dostal som sa do apartmánového domu na Wellesley. Správkyňa ma zaviedla do jedného z najlepších bytov v budove. Len čo sa otvorili dvere tej ponurej kobky na dvadsiatom poschodí, bolo mi zrejmé, že by som tu nedokázal prežiť ani jedinú noc. Kuchyňa bola bez obloka a dve neveľké okná v obývacej izbe sa nedali otvoriť. Navyše boli zvonku zahalené sivožltým závojom roky usádzanej špiny, spoza ktorej strácalo veľkomesto svoje ostré kontúry a naberalo strašidelný, nezreteľný ráz.

Nuž som sa radšej na niekoľko mesiacov presťahoval do podzemného bytu v dome indických majiteľov. So svetom, v ktorom svieti slnko, ma v ňom spájalo len niekoľko úzkych, podlhovastých okien. Za nimi sa však rozprestieral hustý trávnik a svetlo, ktoré prenikalo dnu, malo príjemný, zelenkavý odtieň. Každé vyzretie z okna tak bolo akoby skúmavým pohľadom do terária, v ktorom sa dali namiesto kobier pozorovať mravce a lienky alebo steblá, ako sa ohýbajú pod ťažkými kvapkami dažďovej vody.

Odtiaľ som sa presunul do bungalovu s mnohými oknami. Najcennejším z nich bolo pre mňa okno v spálni. Nemal som posteľ, a tak som spával na matraci na podlahe. Z tohto nízko položeného ležoviska som mal luxusný výhľad na borovicu stojacu celkom blízko v parku za domom. Celé roky som sa vydržal pozerať na zdanlivo nehybný strom s kúskom oblohy, pričom sa mi ten pohľad nikdy nezunoval. Ba odkedy som sa z bungalovu odsťahoval, okenný obraz s borovicou mi veľmi chýba a v tomto čudnom smútku mi pomáha len to, že som o nej napísal báseň, ktorú si môžem kedykoľvek prečítať.

Teraz už dva mesiace bývam v izbe starého domu na ulici s dvoma názvami v Minsku. Zdalo by sa, že pohľad z okna na prízemí, za ktorým je chodník, cesta a potom iná stará budova, neponúkne nič, čo by sa časom mohlo ustáliť a zmeniť na jedinečnú, posilňujúcu skúsenosť. Avšak na plechovú parapetu za oknom každý deň prilietavajú holuby a so sebou prinášajú neviditeľnú holubiu poštu. Ešte som neprišiel na to, čo je v nej, ale keď to zistím, určite vám o tom napíšem.

Peter Milčák

Foto: pixabay.com

Vložiť komentár