Všetko vedieť – Nemám rád Minské metro

Muž v metreNemám rád minské metro. Na najbližšej stanici k môjmu internátu, nazvanej Leninovo námestie, na mňa uprostred perónu čaká vztýčený kosák a kladivo, na ďalšej zasa reliéfy rozradostnených poľnohospodárov s plodmi zeme. Vlakové súpravy sú staré a hlučné, už po krátkej jazde v nich mi hučí v ušiach.

Radšej sa vozím električkou, kolíše sa, cinká a namiesto ustavičnej temnoty v oknách ponúka pútavý, neprestajne plynúci film veľkomesta. Ale celkom najradšej kráčam, pretože takmer všade, kam sa potrebujem dostať, sa tu dá prísť pešky. Dokonca aj keď sa vraciam s ťažkou taškou plnou zeleniny a ovocia z pomerne vzdialeného Komarovského trhu, nezostúpim na najbližšej zastávke do stanice metra.

V pondelok 11. apríla sme sa spolu s prekladateľom Pavlom Theinerom ocitli 70 minút pred výbuchom na stanici Kupalovskaja, ktorá sa križuje so zasiahnutou stanicou Okťabrskaja. Medzitým sme stihli prejsť po Prospekte nezávislosti, nazrieť do kostola sv. Simeona a Heleny a v podzemí nákupného centra vypiť pohár minerálky.

Na stránke Youtube sa v priebehu niekoľkých dní, ktoré odvtedy uplynuli, objavilo deväťminútové video zaznamenávajúce výbuch na nástupišti. Nikdy si ho nepozriem.

Možno by som si ho pozrel, keby som tým miestom nebol prešiel nedlho pred výbuchom, keby som ho nevnímal ako súčasť svojho momentálneho životného priestoru, keby to nebola stanica, na ktorej ešte mnohokrát nastúpim a vystúpim z toho starého, hrmotajúceho vlaku.

Možno by som si ho pozrel aj preto, lebo som zvyknutý, tak ako väčšina z vás, všetko vedieť. Byť vďaka lacným kamerám namontovaným do mobilov a fotoaparátov na miestach mnohých nešťastí.

Už dávno nám nestačia obyčajné, často smutné a skľučujúce textové správy. Zvykli sme si byť prostredníctvom internetu alebo televíznej obrazovky priamo uprostred diania. Musíme všetko vidieť, čo možno najdetailnejšie a najzreteľnejšie, najlepšie z viacerých uhlov pohľadu a opakovane, ale hlavne  – v dostatočnom časovom posune a z pozície absolútneho bezpečia.

To video si nikdy nepozriem. A po tomto už vôbec nepochopím, na čo je komukoľvek dobré pozerať sa, ako zomierajú ľudia.

Na druhý deň po výbuchu som na univerzite stretol svojich študentov s vystrašenými očami. Peknou slovenčinou, celkom pomaly, aby dobre rozumeli, som im povedal: Prvý a posledný.

Neviem, či mi uverili. Neviem, či tomu verím ja sám.

Peter Milčák

Foto: pixabay.com

Vložiť komentár