Nový Zéland. Prebrala som sa. V ruke som žmolila sprievodcu a fúkala do mrakov. Nepomohlo. A to som fúkala ako drak. Hold, s vesmírom sa teraz nepohne. Nejako prežijem. Takto som sa snažila klamať samú seba prvý týždeň nášho cestovania skrz Južný ostrov. Opäť dážď, vietor, chlad. Čo vietor, vážim síce cca 50 kg ale po prvýkrát v živote som mala pocit, že vzniká dosť veľká pravdepodobnosť môjho neplánovaného odletu. Ešte, že je sprievodca tučná kniha a moje „kanady“ dosť ťažké.
Kyslo som sa usmievala do foťáku. Jaj, to budú pekné fotky. Joj, len my budeme vedieť koľko farieb emócii sme zadržiavali. Pokračoval druhý týždeň spania v aute. Lebo, keď fúkate každý deň do mrakov, tak po celonočnom daždi stan už nevyfénujete. Žiadna zmena, začali sme byť mierne zúfalí. Dusno bolo všade a náš sprievodca nás dráždil úžasnými plagátmi, čo všetko máme na dosah ruky, ale, ale, ale… Čas nenávratne kvapkal ako pokazený kohútik. Dýchala som. V tom pretlak emócií a totálna beznádej.
Nenapadlo ma nič iné, len prosiť. Z čistého srdca som celým svojim ja prosila nech sa stane hocičo, ale toto už nechcem žiť. Trvalo to pár sekúnd, ale prežila som to veľmi intenzívne, ako keď sa nadýchnete po dlhej dobe pod vodou.
Klaksón auta a návrat do reality. Opäť hľadať vhodné miesto na spanie a presunúť celý náš majetok, to znamená 15 krabíc tak, aby sme spali. Ja v polohe múmie. Pri mojej rozťahovačnej žabe mi vznikla kopa možností nespať a vychutnávať si čiernu tmu bez civilizácie. Ráno štartujeme auto. Nič. Naše auto s nami nekomunikuje. Nepomáha verbálna ani neverbálna komunikácia. Po poldňovom čakaní nás Kiwi firma odtiahne. Priateľ vyjednáva cenu za opravu čierneho tátoša, rieši ako obalamutiť čas, atď. Náš majetok v škatuliach žmurká na svet. Neriešim, že vyzeráme ako total Hipi. Tak tu vyzerajú všetci cestovatelia. Tí z Európy, aj domorodci Kiwi.
Ale, len Kiwi sa prihovárajú a sú veľmi priateľský. „How are you?“ prihovoril sa mi asi 60-ročný dedko. Celý od oleja na nejakej rozbitej šunke. Moja poločiara na tvári sa mu nepáči, tak sa vypytuje. Ja temperamentne vysvetľujem našu situáciu. Pokojne ma počúva a potom navrhne možnosť prespania u neho na dome, kým nám neopravia auto. Reagujem príliš pohotovo. „Yes“! Môjho priateľa to prekvapí, možno aj samotného pána Johna. Snažím sa to slušne zahladiť. Tvári sa, že nepočuje. Máme 15 minút na to, aby sme si pobalili základne veci. Po dohodnutom čase sa k nám rúti luxusný jeep a voňavý John. Zadržiavame prekvapené výrazy. Od tej chvíle sa náš výlet úplne obráti. Pred nami sa rozprestrie hacienda, obrovská záhrada s jazerom a leknínami. John nás zavedie do útulnej izby, a my si vychutnáme SPA a večeru v rodinnej atmosfére. Všetko sa zmenilo. Odchádzame ako vymenení, spokojní a aj počasie a náš plán cesty sa plní.
Po príchode do Aucklandu kde bývame, sa mi dostala do rúk kniha Ako si správne priať, ktorej autorom je Pierre Franckh…Zhltla som ju ako olivu. Moja žiarovka sa rozsvietila úplne jasne. Ja som dodržala všetky pravidlá na plnenie prianí.
1. Krátka formulácia čo chcete zmeniť
2. Úprimne a silno poprosiť
3. Predať túžbu a už sa k nej nevrátiť.
4. Dôvera, že sa vyplní
Tým, že som nemala čas premýšľať a fakt som svoje želanie pod vplyvom okolností pustila do dňa sa splnilo. Hmmm…nechať a veriť je asi problém väčšiny ľudí, tak skúste najprv s malými vecami = parkovaním..
Nech vás neblokuje obava či to vyjde, to je najväčšia brzda procesu..Veľa šťastia a „náhod“.
Od: kiwi Antónia
Foto: pixabay.com