Na veľkých sviecach blkotali ohne. Spev a gitary domorodcov tancovali priestorom. Tropický letný večer na Fiji bol plný vôní a vzrušenia, ale zároveň naplnil priestor pokojom. Po malých dúškoch som pila biele suché fiji a pozerala do ohňa. Mne oheň nechýbal, mala som ho v sebe. Ale zapáliť si vlastný ohník, tak ako doma, sa nedalo. Všade sú prísne zákazy. Rozumiem, ochrana prírody.
Ochrancovia z celého sveta spojte sa :). A zachraňujte hlava – nehlava. Tlieskam vám.
Neviem prečo, ale až v neskoršom veku, počas dlhého pobytu v Prahe som si začala vážiť trávu. Priatelia mali o zábavu postarané, ako pri pohľade na obyčajnú trávu si vyzúvam topánky a hajde na „tour on the grass“. Podľahla som vždy väčším plochám zelene, nie maličkým fliačikom. Začal ma napĺňať kontakt s prírodou. Splynutie s jej silou a precítenie jej krásy. Óda, na radosť.
Preto som Nový Zéland vnímala ako „Mekku prírody“. Len som nedomyslela ľudí. Pri vandrovke po Južnom ostrove sme aj niekoľko dní nikoho nestretli. Len čistá „Mekka“. Začala som byť nepokojná.
„Čo sa tak vykrúcaš?“ Opýtal sa ma priateľ. „Chýbajú mi ľudia. Tebe nie?“ „Hm, aj mne“
Rozkrútila som ďalší monológový kolovrátok o potrebách v živote. Krútila som svojim mlynčekom, nie a nie prestať. V tom sme sa ocitli na rušnom turistickom mieste. Mraky ľudí. Cesta úzka. Neviem kedy odpískali štart tejto hry „Odfoťte si viac“. Ľudský roj bzučal a cvakal fotoaparátmi, ako keby sa blížil koniec sveta a oni mali poslednú šancu si urobiť posledných niekoľko obrázkov. Úbohé celebrity, ktoré lovia svojimi fotoaparátmi paparazzi. Ale oni asi chcú byť lovení. Stúpla som si na výbežok skaly a zavelila: „Odfoť ma“.
Môj japončík totiž robí „umelecké fotky“ a moja „veľkosť“ mu tam farebne nepasuje. Utiekla som preto od bzukotu ľudí k autu. Tam ma privítal nový roj – typické kiwi komáre, ktoré sú oveľa agresívnejšie a túžia po každej kvapke mojej krvi. Karma – nekarma, bránila som sa. Uf, ako to ozajstní cestovatelia robia?
Ako riešia bežný život? Ja som pochopila, že hippie nie som. Potrebujem posteľ, sprchu, kávu, všetky zázračné mastičky pre fungovanie ženského sveta. Zrátali ste si koľko ich máte? Ale už viem, že potrebujem štuple do uší, antibakteriálny gel na ruky , ponožky z ovčej vlny a vetru a dažďu odolnú bundu. Bez týchto maličkostí u mňa končí sranda.
Ale môj drahý nemusí spať, jesť, a niekedy mám pocit, že ani dýchať. Miluje cestovanie. Preto nemá limity. Pri slove tučniaci nás vidím ako na tej najkľukatejšej ceste na svete, za šera, fičíme za tučniakmi. Môj priateľ pridáva plyn, ja zvuk na rádiu. Vzniká súzvuk antiprírodnej hudby, ktorá vrcholí vybehnutím z auta a pokusom zazrieť aspoň obrys tučniaka. Nepodarilo sa. Zaspávame v roji myšlienok. Na druhý deň môj priateľ podniká opäť svoju výpravu, ja sa nechávam unášať svojím svetom. Večer sa stretneme s úlovkami.
Stretol svojich tučniakov a príjemných ľudí na pláži. Jeho oči v ten večer horeli šťastím. Ako, keby dobil svoj severný pól. Stretli sme sa na rovníku. Potešilo ma to.
kiwi Antónia
Foto: pixabay.com
Go go go,!!! tieto pisanicka stoja za to!!