Cesta na Fiji zletela rýchlo. Na letisku nás privítali usmiati domorodci. Lepkavý vzduch nás vtiahol do tropiku. Nechali sme sa uniesť. „Bula, bula“ cerili sa na nás domorodci. To je „ahoj, ahoj“. Ešte že tak. Ľudia už na tomto ostrove nejedia iných ľudí. Až do 19. storočia sa tu praktizoval kanibalizmus. Tie moje kostičky aj tak černocha nenasýtia. Ale moje svetlé vlasy sa im páčia. Aspoň raz som exotika ja, ale príjemne sa necítim.
Domorodci sa smejú, robia náladu, ale ich oči sú smutné. V očiach ľudí sa stále zrkadlí pravda. Cesta, ne-cesta náš taxík a-la plech na štyroch kolesách húževnato napreduje, aj keď sa poriadne otriasa. Urputne sa držíme. Preskákali sme sa na hotel. Cítim sa ako jojo rovnako ako aj ostatní, okrem taxikára. Taxík je jediná flexibilná doprava. Preto sa vyberám sama do mesta Suva. Autá stále trúbia, pomaly si na to zvykám. Ocitnem sa na miestnom trhu, plnom prezretých banánov, miniatúrnych paradajok, chlpatých kokosových orechov, palmových listov. Študujem a hlcem všetko očami. Som pod paľbou otázok domorodcov a zisťujem realitu. Cukrové pláže sú na opačnej strane ostrova. Môj výraz sa ihneď zazipsuje a domorodec sa mi snaží predať aspoň trs čokoládových banánov. Nemám srdce zjednávať cenu, radšej sa vyparím. Odkráčam do supermarketu plného ryže. Víta ma opäť ďalšia reklama. Tá tróni všade. Zabliká vo mne môj tretí sen, sociálny marketing. Práve sa snažím dokončiť svoju prvú kampaň pre dobrú vec. Keď vidím veľké značky, preberie sa vo mne „boj za osvetu“. Už to neliečim ;).
Mraky a dusno ma tlačia s mojim k zemi. Cupitám hľadať taxík a opakujem si v hlave cestu späť. Môj krok je svižný, plný života. Podľa chôdze vidieť ako sa vám chce žiť. Pri pohľade na ľudí, ktorí nemali šancu študovať, premýšlať, slobodne konať sa stávam slobodnejšia. Mrazí ma v krku. Som vďačná za to, že som sa dobre narodila. Som pokorná pred niečím, čo je väčšie ako som ja.
Pre zmenu sa cerím ja ako fiji lečo. Nepremýšľam, len sa nechám prenikať tým pekným. Nikdy ho nie je dosť. Milujem ten pocit hojnosti. Nasadám do taxíka. Opakujem si v hlave cestu späť. Môj siedmy zmysel (šiesty naschvál preskakujem, cibrím si ho na humor) mi kričí – „toto nie je čestné auto“.
Číslo na taxametri sa mimoriadne rýchlo zvyšuje. Protestujem, ale šofér nereaguje. Moja obrana sa stupňuje. Ale šofér len flegmaticky krčí ramenom. Opäť míňame reklamu na úspešný život. Vybuchnem v smiechu. Šofér ma prepáli pohľadom. Ja jeho tiež, ale veselým. Vlastním prepínaciu „šiši“ náladu. Zachytím pohľad nejakého bôžika, ktorý mu visí pred tvárou. Viem, že nepôjdem dlho v tomto aute, pri najbližšej zaľudnenej ploche vystupujem.
Moja dlhá sukňa na chvíľu zaplápolá v ťažkom vetre. Požaduje odo mňa dvojnásobne vyššiu cenu za jazdu. Viem že ma klame. Kľud, poviem si, možno ma choré dieťa. Nasilu sa usmejem a on mi vydáva presne a niečo zamumle. Nerozumiem, ale aspoň sa zachoval čestne. Poďakujem a odkotúľam sa do miesta, kde by som mohla nájsť nejaké jedlo. Opäť ryža, konzervy, kokosové orechy a reklamy. Ó, drahá Európa… Na svete riešime všetci to isté – ako žiť a prežiť. Ale títo ľudia sa pri tom prežívaní vedia aj usmievať. Sme vážnejší, ale prečo? Máme to asi ťažšie s tými možnosťami?
Antónia
Foto: pixabay.com