Občas sa ma niekto spýta ako som sa dostal k homeopatii. Bohužiaľ neviem na to odpovedať. Pamätám si len to, ako som na prvom homeopatickom seminári v Bratislave v roku 1991 a mám pocit ako keď dieťa po prvý raz ide samé na bicykli. A táto moja úžasná jazda trvá už viac ako 20 rokov.
Nebol som sám. V bývalej Dimitrovke nás vtedy bolo na kurze asi 100 lekárov. A z ústavu respiračných chorôb v Tatranskej Polianke, kde som v tom čase začal pracovať, podľahli tejto úžasnej metóde spolu so mnou aj ďalší traja lekári. Netrápilo nás to, že účinok homeopatických liekov nevieme na základe všeobecne vládnucej predstavy o svete vysvetliť. My sme chceli účinne liečiť. A homeopatia nám to umožnila.
Nebolo to samozrejme ľahké. Museli sme sa naučiť iný spôsob nazerania na chorobu a spoznať vlastnosti stoviek homeopatických liekov. Pritom dobre známe lieky – polychresty – majú okolo 10 000 príznakov. Učili sme sa z materií medík a používali sme ich indexové verzie – repertóriá. Prvých päť rokov som takmer každý mesiac strávil aspoň jeden víkend na nejakom homeopatickom seminári. Najskôr to bola francúzska škola CEDH, potom anglická škola London College of Classical Homeopathy, neskôr Holandsko – indická škola v Košiciach.
Pretože sme všetci boli na začiatku, nemali sme možnosť byť bezprostredne vedení niekým skúsenejším. Museli sme sami získať potrebnú prax. Preto som začal homeopaticky liečiť seba, svojich blízkych a pacientov, ktorí s tým súhlasili. Učil som sa a žasol. Bola to medicína, ktorú som vždy chcel robiť – účinná, rýchla, lacná a elegantná.
Bol som ešte mladý lekár, ale čítal som chorobopisy pacientov, ktorý boli chorí už desiatky rokov. Videl som v praxi, čo znamenajú chronické ochorenia. Konvenčná medicína, o ktorej homeopati hovoria ako o alopatii, mala prostriedky na zmiernenie priebehu chronických ochorení, ale nedokázala ich vyliečiť. U pacientov s bronchiálnou astmou sa výrazne zlepšila kvalita života po zavedení inhalačných kortikoidov, ale ani jedného to trvale nevyliečilo, boli odsúdení na ich používanie do konca života. To sa týka aj iných chronických ochorení, ako je napríklad vysoký tlak, ulcerózna kolitída, reumatoidná artritída, fibróza pľúc, migrény, vazomotorická nádcha, atď.
To je podstata chronických ochorení. Na medicíne a v odborných knihách sa chronické ochorenia považujú za nevyliečiteľné. Môžeme ich liečiť, ale nie vyliečiť. Ale pomocou homeopatickej liečby to bolo možné. Mal som až pocit výčitiek svedomia, že deje sa niečo, čo by nemalo byť možné. Predsa nie je možné vyliečiť bronchiálnu astmu, boreliózu, reumatoidnú artritídu, myóm, vazomotorickú nádchu, chronické alergie. Ale dialo sa to. Diali sa medicínske zázraky.
Užasnuto som napríklad sledoval postupné zlepšovanie stavu 40 – ročnej pacientky, ktorá po desiatich rokoch ťažkej astmy prestala mať po podaní homeopatického lieku do mesiaca dýchacie ťažkosti, ustúpil jej kašeľ, nafukovanie a bolesti žalúdka, prestala nádcha a mohla vysadiť všetky lieky. Frustrácia z jej predtým neodvratne sa zhoršujúceho stavu bola zjavná aj zo skutočnosti, že za posledný rok mala nasadených 48 rôznych druhov liekov a po návrate z liečenia v Tatrách jej mala byť priznaná úplná invalidita. Ale k tomu už nedošlo. Po dávke Natrium carbonicum 200 CH po mesiaci už nemusela užívať žiadne lieky a vrátila sa do práce. Jej stav som sledoval päť rokov. Len 1 – 2 x ročne, keď sa jej objavil náznak kašľa, užila 1 globulku svojho lieku a kašeľ do niekoľkých dní ustúpil. Nielen to, že sa cítila zdravá a vrátila sa jej energia a životný elán, ale prestala byť uzavretá a začala mať radosť zo zdieľania svojich starostí s inými. Okrem konkrétnych fyzických znakov ako je neznášanlivosť mlieka a slnka témou jej života bolo dôstojné stiahnutie sa. Mala pocit, že v skutočnosti sa o ňu nikto nezaujíma a preto radšej nikomu o sebe nehovorila. Vedela veľmi dobre počúvať iných, ale o nej nikto nič nevedel. To je charakteristický znak lieku Natrium carbonicum.
Fascinovalo ma to, že každý pacient v homeopatii je jedinečný a potrebuje preto liek, ktorý vystihuje presne jeho kombináciu telesných a duševných charakteristík. Kým moji spolužiaci z lekárskej fakulty už po už niekoľko rokov po skončení fakulty sa začali sťažovať na úmornú rutinu alopatickej praxe, ja som sa tešil na každého pacienta ako na krížovku, ktorej tajnička je vždy iná a po pracovnej dobe v ústave som do večera ešte homeopaticky vyšetroval pacientov a učil sa.
Snažil som sa zapamätať si atmosféru pacientov, ktorým pomohol konkrétny homeopatický liek. Preto som niekedy mohol predpísať liek veľmi rýchlo po zistení 2-3 doplňujúcich príznakov. Raz počas služby prišla na ambulanciu pacientka požiadať o kortikoidnú masť na svoj ekzém. Mala 18 rokov a vyzerala ako konštitučná Pulsatilla: blond vlasy, kvietky na blúzke, pôsobila jemne. Prišla požiadať o nejakú masť na svoj ekzém, ktorý mala na hrdle a rukách. Zistil som, že sa cíti lepšie na čerstvom vzduchu, málo pije a často sa cíti osamelá. Ona ich ešte nemala, ale jej mama trpela na kŕčové žily. Sú to všetko typické charakteristiky tohto bežne používaného lieku. Preto som jej odporučil počkať s lokálnymi kortikoidmi a vyskúšať homeopatický liek. Po podaní Pulsatilly 30 CH ekzém do týždňa zmizol a okrem toho ustúpili jej aj dýchacie ťažkosti. Aj jej hlavnou diagnózou bola bronchiálna astma.
Som veľmi vďačný svojim pacientom, ktorý mi dôverovali a nechali sa liečiť homeopaticky. Využíval som túto metódu pri akútnych, ale aj chronických ochoreniach. Liečil som stovky prípadov.
Spomeniem len niekoľko z nich. Pri každodennej rannej vizite sa mi sťažovala 25-ročná pacientka na intenzívne bolesti hrdla. Mala zdurenú, tmavočervenú podnebnú mandľu s bolesťou na ľavej strane hrdla. Bolesť bola sťahujúca a zhoršovalo ju pitie teplého čaju, ktorý jej sestra pohotovo priniesla. Ľavostranná angína zhoršená teplými nápojmi s pocitom škrtenia je typická pre liek Lachesis. Tento liek v potencii 30 CH jej priniesol rýchlu úľavu. Po troch hodinách už hrdlo takmer necítila a po dvoch dňoch bola mandľa úplne normálna.
O niekoľko dní neskôr zas iná pacientka mala angínu, ale tentokrát príznaky boli odlišné. Bola celá schvátená, bolelo ju veľmi celé telo, bolesti hrdla boli obojstranné a vyžarovali do uší.
Inokedy sa mi pri vizite jedna pani v penzijnom veku priznala, že začína mať bolesti v oblasti čela ako keď máva sinusitídu. Zápaly prinosových dutín patrili medzi jej menšie problémy, aj keď ju vedeli potrápiť. Aj keď užívala antibiotiká, trvali jej 2- 3 týždne a mala pri nich silné bolesti v oblasti čela. Liečila sa na chronickú obštrukčnú bronchitídu s parciálnou respiračnou insuficienciou, cukrovku, vysoký tlak, ekzém a bola po operácii zhubného tumoru maternice. Počas vizity mi povedala, že začína mať pocit škrabania v hrdle, nádchu a bolesti v čelových prinosových dutinách. Pretože vyzerala ako Graphites – obézna, s nezdravou suchou kožou na predlaktiach a rukách so stopami po škrabaní, s chĺpkami na brade a plačom na krajíčku pri každej maličkosti, ktorá ju dojala, dal som jej globulku lieku Graphites 1M hneď po skončení vizity. Bol piatok a videl som ju opäť až po víkende. V pondelok ma pri vizite privítala usmiata a priznala sa, že niečo také nečakala. Po podaní homeopatického lieku ako keby z nej jej ťažkosti niekto sňal ako zázračným prútikom a od piatku poobedia už nemala žiadne ťažkosti.
Čítal som rôzne homeopatické knihy. Jedna z mojich najobľúbenejších sa stala Zázrak minimálnej dávky od Dr. Dorothy Shepherdovej, ktorá pracovala medzi prvou a druhou svetovou vojnou v Londýne ako praktická lekárka. Svoje skúsenosti z praxe popísala veľmi čítavým spôsobom. Bola to druhá kniha, ktorú som preložil a vydal vo vydavateľstve Modrý Peter môjho priateľa Petra Milčáka z Levoče. Táto kniha je určená pre laikov aj homeopatov, ktorý v nej nájdu pohľad do reálnej homeopatickej praxe a veľmi veľa konkrétnych rád. Názov knihy v originále je Magic of Minimum Dose. Vyšla v roku 1998. Názov knihy som zámerne preložil ako Zázrak minimálnej dávke a nie ako mágia. V deväťdesiatych rokoch sa objavili hlasy z fundamentalistických cirkevných skupín, ktoré tvrdili, že kresťan sa nesmie liečiť homeopaticky, lebo je to od diabla. Sám som veriaci a mrzelo ma, že ľuďom niekto kladie zbytočné idelologické zábrany k liečbe, ktorá by im mohla skutočne pomôcť. Bol som v komisii Slovenskej homeopatickej spoločnosti, ktorá sa zaoberala otázkami viery a homeopatie. Na našu žiadosť sa k tejto otázke vyjadrila cirkev. V júli 1996 Konferencia biskupov Slovenska vydala jednoznačné vyhlásenie, že homeopatia, podobné ako iné odbory vedy má svojbytnosť a priamo nesúvisí s náboženstvom.
Po prvotnom smutnom úsmeve, keď si uvedomíme, že v celom svete nedošlo za 200 rokov existencie k žiadnej zviazanosti a tobôž nie posadnutiu, že mnohí kňazi a biskupi sa ňou bežne liečia a nielen v Taliansku, že Matka Tereza vo svojich hospicoch zaviedla homeopatiu ako efektívny prostriedok liečby, zamyslíme sa, kde sa berie toto potieranie zo strany úprimne veriacich a či nemá niečo spoločné s druhým táborom odporcov homeopatie – skeptikmi, ktorí neveria, že homeopatia účinkuje, lebo účinok homeopatických liekov je podľa súčasných chemických a fyzikálnych predstáv nejasný.
Myslím, že ich výhrady sú oprávnené. Som len obyčajný lekár, nie vedec, ani filozof, ale je jasné, že v homeopatii sa stretávame s niečím, čo nezodpovedá bežnému pohľadu na svet, ktorý sa ustálil v 16. – 17. storočí, na prelome renesancie a začiatku novoveku. Novoutvárajúce sa vedomie objavilo perspektívu v umení, vznikla vzdialenosť, oddelil sa objekt a subjekt. Vďaka izolovanému skúmaniu javov došlo k rýchlym technickým a vedeckým objavom, vymanili sme sa z područia prírody, objavili sme hodnotu človeka, ľudských práv a slobôd. Bohužiaľ, každý vývoj je sprevádzaný stratou, vzdaním sa niečoho. Západná civilizácia pri tomto úžasnom vývoji moderného, vedeckého postoja stratila magické myslenie.
Nemecko – švajčiarsky filozof kultúry Jean Gebser považuje mágiu nie za falošný rituál ľudí, ktorí ešte nedosiahli našu kultúrnu úroveň západného sveta, ale za prirodzený stupeň vývoja vedomia. Magické vedomie je charakteristické prepojenosťou, vzájomnou súvislosťou dejov. Ďalšia fáza vývoja vedomia podľa Gebsera je mentálne vedomie s jeho analytickým myslením. A poslednou treťou fázou, ktorá sa začala formovať ešte len 20. storočí je fáza integrálneho vedomia, ktoré je opäť aperspektívne a vníma javy a veci naraz z niekoľkých strán (kubizmus, postmoderna, duálne myslenie v kvantovej fyzike, n-dimenzionalita Herbertových priestorov).
Výhodou tejto tretej fázy je to, že skoršie štádiá vedomia sú nám rovnako prístupné bez toho, aby mentálne vedomie stratilo svoje výdobytky. Vďaka nemu si udržíme mentálne vedomie a zároveň zaktivujeme magické prepojenia.
Veľmi sa mi páči tento pohľad a riešenie zdanlivo neriešiteľného konfliktu medzi homeopatmi a skeptikmi. Pripomína mi to pohľad na otázku choroby v homeopatii. Pacienti mi dosť často kladú otázku, či nie sú chorí telesne kvôli tomu, že majú duševné problémy. Nemám sklon k psychologizovaniu. Hovorím im, že okrem tela a duševného stavu, je tu niečo tretie, čo ich spája a preniká nimi rovnako, ale s rôznymi prejavmi. Používam príklad papiera, pod ktorý umiestnime magnet a na papier nasypeme železné a drevené piliny. Magnet je rovnaký, rovnako pôsobí na železné a drevené piliny, ale tie na toto pôsobenie reagujú rôznym spôsobom. Tak aj telesné a duševné prejavy sú rôzne, aj keď za nimi je to isté – zmenený stav organizmu. Tento zmenený stav organizmu si predstavujem ako pole, ktoré pôsobí na regulačné mechanizmy organizmu a prejavuje sa navonok vznikom príznakov. Pole už podľa definície priamo nemôžeme vidieť, pretože je to len geometrické usporiadanie priestoru. Popisuje ho matematika a geometria, nie chémia ani fyzika. V medicíne môžeme pozorovať len následky jeho pôsobenia.
Celé telo je prepojené. Realita celého sveta je spojená a navzájom súvisí. Podľa anglického matematika a filozofa Alfreda North Whiteheada v istom zmysle všetko existuje všade a vo všetkých okamihoch. Každé miesto v sebe obsahuje aspekt všetkých ostatných miest. Každý bod v priestoročase odráža celý vesmír. Realita je nelokálna, pretože individualita vzniká vďaka prepojeniu. Jeden bez iného neexistuje. V homeopatii to vidíme na vnútornej holografickej podobnosti telesných príznakov a vnútornej podobnosti dynamizovaných liekov.
Homeopati zažívajú už vyše 200 rokov útoky zo strany etablovanej medicíny napriek svojim jednoznačným úspechom v liečbe epidémií cholery, moru, týfusu, smrteľných foriem chrípky, ako aj individuálnych chronických, t.j. v alopatickej medicíne nevyliečiteľných ochorení. Kde vzniká tento nepriateľský postoj? Nie je za ním práve toto nepochopenie a strach zo zmeny zaužívaného pohľadu na svet? Kým fyzika prešla od 16. storočia niekoľkými veľkými zmenami paradigmy, t.j. všeobecne akceptovaného pohľadu na fungovanie sveta, medicína stále zostáva na úrovni mechanistickej newtonovskej fyziky s vnímaním bezprostrednej spojitej príčiny a následku.
Možno nám to pomôže trochu objasniť príklad spojitosti, ktorý švajčiarsky lekár a psychiater Carl Gustav Jung nazval synchronicita. Aj keď základnú myšlienku vyjadril už v svojich skorších prácach, až na konci svojej kariéry v roku 1952 Jung publikoval svoje myšlienky spolu s rozpravou významného nemeckého kvantového fyzika Wolfganga Pauliho. Oboch neuspokojoval mechanistický, kvantitatívny pohľad na svet. Jung hovoril o „unus mundus“, jedinom svete, z ktorého vzniká vedomie aj hmota. Jung vytvoril koncepciu “nekauzálneho” vzťahu medzi vnútornými, psychologickými stavmi a vonkajšími, materiálnymi javmi. Z výmeny názorov medzi týmito skvelými mysliteľmi vznikla spoločná publikácia “Naturerklärung und Psyche“ (Vysvetlenie prírody a psychiky), ktoré obsahuje konečné Jungove myšlienky o synchronicite a Pauliho esej o vývoji kvantitatívnej vedy ako sa odrážal v zápase medzi J. Keplerom a R. Fluddom. Jungovo chápanie synchronicity sa vzťahuje na výskyt udalostí v materiálnom svete, ktoré zodpovedajú vnútornému, psychologickému stavu osoby, ktoré sú prepojené významom, ktorý je okamžite zjavný človeku, ktorý zažíva synchronicitný jav. Tieto dva javy pritom nie sú prepojené zjavnou príčinou.
So vzťahom, zmyslom a zástupnosťou pracuje aj semiotika, všeobecná teória znakov, na vzniku ktorej sa podieľal najmä americký filozof, logik a matematik Charles S. Peirce. Semiotiku môžeme považovať za základnú teóriu vzťahu prostredníctvom významu. Pierce predpokladal, že celý vesmír môžeme chápať ako vyvíjajúci sa systém znakov, ktoré sú vzájomne prepojené. Každý znak, zastupuje nejaký objekt a vytvára určitý význam.
Tento triadický vzťah znakom a objektom sprostredkovaný významom, necháva priestor pre interpretáciu. V mechanisticej koncepcii určitá príčina má vždy rovnaký následok. Ale z hľadiska semiotiky objekt môže mať rôzne účinky podľa toho aké významy vníma prijímateľ znaku.
Čím sú systémy zložitejšie a živé organizmy nimi sú, tým viac stúpa miera slobody a vzniká semióza, t.j. komunikácia pomocou znakov. Mnohé biologické procesy sú v skutočnosti semiotickými procesmi a nemôžu byť definované pomocou príčiny a následku.
Harald Walach z Univerzity vo Freiburgu tvrdí, že homeopatickú liečbu môžeme chápať v semiotických termínoch: symptómy choroby znamenajú chorobu, ktorá je tu chápaná ako objekt. Sú znakmi vnútorného a podľa Hahnemanna nepozorovateľného objektu choroby. Spolu ako celok majú príznaky špecifický význam, t. j. homeopatický liek v mysli skúseného homeopata.
Výberom lieku z veľkého množstva homeopatických liekov (v súčasnosti máme už viac ako 7000 liekov), homeopat vstupuje do semiotického procesu. Snaží sa nájsť zmysel choroby, ktorým je homeopatický liek indikovaný obrazom príznakov. Homeopatia je tak vlastne aplikovaná semiotika. Princíp podobnosti spája dve semiotické oblasti – chorobu a liek.
Walach navrhuje oslobodiť sa od zbytočnej snahy vysvetliť účinok homeopatických liekov ako kauzálnych látok, ktoré vyvolávajú stále rovnaký účinok. Homeopatické lieky sú znakmi, nie príčinami. Ich znakový charakter nie je zakódovaný ako nejaká informácia priamo v liekoch. Jeho podstata je zaktivovaná celkovým prepojením vďaka procesu ich výroby, štúdiu ich účinkov, zisťovaním symptómov pacienta, predpísaním vhodného lieku a jeho použitím. Úspech pravdepodobne viac závisí od stavu mysle než sme si ochotní pripustiť. Je veľmi pravdepodobné, že tu dochádza k synchronicitným javom ako ich definoval Jung.
Veľa otázok zostáva nezodpovedaných, napríklad ako synchronicitný jav spustí proces liečby? Nejaká malá zmena v organizme spustí kaskádu samoliečivých procesov? Ako presne sféry významu – t. j. vedomia a hmoty interagujú?
Výskum v homeopatii by sa pravdepodobne nemal zameriavať na príčinný charakter homeopatie, t. j. hľadanie nejakej účinnej látky alebo priameho účinku. Mal by sa skôr sústrediť na ukázanie jej celkovej užitočnosti a efektívnosti. V homeopatii sa dostávame do blízkosti paranormálnych javov, ako je mimozmyslové vnímanie alebo psychokinéza. Aj keď metaanalýzy a dvojité slepé štúdie ukázali veľký účinok homeopatickej liečby v praxi, hlavný prúd vedy tieto výsledky nikdy neprijme, pretože im nerozumie. Chýba mu zatiaľ teória, ktorá by ich vysvetlila.
Dr. Samuel Hahnemann v roku 1796 definoval homeopatiu ako celistvý systém liečby. Nikdy nepripustil, že homeopatia má niečo spoločné so stredovekom, alchýmiou, šamanizmom alebo mágiou. Bol osvietenským vedcom a v tom čase bolo takmer rovnako neprípustné pre vedca myslieť mimo priamych kauzálnych mechanistických súvislostí ako v súčasnosti. Ale my žijeme už v 21. storočí. Môžeme len veriť, že nové objavy jungiánskej psychológie, kvantovej fyziky a semiotiky nám dajú dostatok odvahy, aby sme prijali svoj tieň a stali sa skutočne dospelými a celistvými homeopatmi a vedcami.
Vladimír Petroci
www.akademiahomeopatie.sk
www.komorahomeopatov.sk
Foto: pixabay.com
Foto: Carl Gustav Jung, astro.com
Foto: Samuel Hahnemann, commons.wikimedia.org
Pekny clanok, zaujalo ma tvrdenie, ze uspech liecby pravdepodobne viac zavisi od stavu mysle než sme si ochotni pripustiť.
Duševný stav a telesný stav sú prejavom toho istého zmeneného stavu organizmu, ktorý je tým najlepším, ktorý vedel organizmus vytvoriť, aby si zachoval existenciu. Ale samozrejme, nechceme byť chorí. Je potrebné vrátiť sa do normálneho základného stavu, v ktorom nie je žiadna stuhnutosť, žiadne chorobné príznaky. A na to je ideálnym prostriedkom homeopatický liek, ktorý plynule, bez nežiadúcich účinkov, vytlačí stuhnutý stav organizmu a tento sa vráti späť do svojho základného stavu. To je v skratke to, čo robíme.