Pred niekoľkými rokmi sme sa v tuhej januárovej zime vybrali spolu s prekladateľom Jackom Bukowskim navštíviť Andrzeja Stasiuka a v jeho vydavateľstve Czarne dohodnúť poľské vydanie poviedok Václava Pankovčína.
Do osady s rovnakým názvom neďaleko slovenských hraníc nás pomedzi lesy a malé údolia doviedla úzka cesta. Stasiukov dom stál takmer na samote, na strmom kopci, ktorý sme museli vyšliapať pešky.
Odtiaľ, z tejto základne, sa vyberá do sveta uprostred i na juhu Európy, ktorý, ako jeden z mála stredoeurópskych autorov, už roky vytrvalo popisuje a zvýznamňuje. Tým, že vo svojich knihách podáva autentické a premýšľavé správy z ciest i tým, že neúnavne vyhľadáva a vydáva autorov z tohto teritória, nám pripomína hodnotu aj nášho vlastného životného priestoru, ktorú často nedokážeme alebo nechceme vidieť a oceniť.
Robí to ako „cudzinec“, ktorý sa však u nás cudzincom nikdy necítil. A čo je možno ešte dôležitejšie, za nás a pre nás oslabuje, ak nie kántri predsudky, aké sa tu neraz vytvárajú o ľuďoch, ktorí žijú viac na východ či hlbšie na juh od našich hraníc.
Keď som sa uprostred tejto zimy vrátil po mesiacoch strávených v zahraničí domov na Spiš, spomenul som si na pasáž z jeho knihy Na ceste do Babadagu, v ktorej píše o svojej mape Slovenska, toľkokrát rozloženej a zloženej, že sa už trhá a rozpadáva, a preto sa z nej začínajú strácať niektoré východoslovenské mestá.
Mal som totiž dojem, že sa celý Spiš prepadáva pod zem, lebo cesty, po ktorých som jazdil to naznačovali. Nielenže na nich bolo nespočetne veľa dier, ale niektorým sa nedalo dovidieť na dno. Cesty v takom stave som naposledy zažil v Rumunsku v roku 1988 a až pohľad na Tatry, z ktorých, zdá sa, neubudlo, ma zbavil skľučujúceho pocitu.
Ak sa to dá, Stasiukove početné výpravy na Spiš vyvažujem návštevami Krynice a Nového Sączu, kde si v predajni Empiku dopĺňam knižnicu novou poľskou literatúrou, filmom a hudbou. Pre mnohých mojich rodákov, ktorí sa za celý život nepotrebovali vybrať ďalej než do Jablonky alebo Nového Targu, je toto len krajina obchodníkov či šmelinárov a ich záujem sa končí na trhu s mäsom a jablkami.
Ja však život v blízkosti hranice považujem za nesmiernu výhodu, lebo za ňou pre mňa začína kultúrna veľmoc, kráľovstvo poézie. Stasiukov dom na kopci je už na jej území, ale dobre z neho vidieť na všetky strany sveta.
Peter Milčák
Foto: pixabay.com