Nedávno som sa vracal domov na Východ z Bratislavy autom po diaľnici. Na benzínovej pumpe za Trnavou prišiel ku mne muž, asi 40-tnik. Poprosil ma o zvezenie na Východné Slovensko. Cestou mi povedal svoj príbeh.
Bol už na ceste štyri dni a za celý čas zjedol len jedno jablko od poľského šoféra a pil vodu na verejných toaletách. Bol mimoriadne unavený. Vracal sa z Talianska, kde si bol zarobiť ako murár. Išiel tam spolu so svojimi kamarátmi. Prácu im zabezpečil slovenský sprostredkovateľ. Pracovali vyše mesiaca na veľkej stavbe. Záloha, ktorú na začiatku dostali od Talianskej firmy, ktorá bola subdodávateľom časti prác, sa rýchlo minula na ubytovanie a stravu. Dokonca nebolo ani na pivo, lebo komu by aj chutilo pivo za 2 Euro. Najlepšie však prišlo nakoniec. Keď si slovenskí murári prišli po výplatu, zistili, že kancelária talianskej firmy už neexistuje a im nemá kto vyplatiť ich mzdu. Jeden z chlapov vedel trochu po Taliansky. Preto sa obrátili na políciu. Talianski policajti im však povedali, že už sa to niekoľkokrát stalo a že im nevedia pomôcť. Zistili tiež, že sa to stáva väčšinou Slovákom a Čechom, Poliakom nikdy. Policajti im pomohli len v tom, že im na určitý čas uschovajú ich pracovné náradie a poradili im, aby necestovali spolu, lebo štyrom mužom sa nikdy nepodarí presvedčiť vodiča, aby ich vzal všetkých do auta. Odporúčali im rozdeliť sa a tak stopovať. Takže sa vydali na cestu, bez peňazí a hladní.
Cesta môjho spoločníka trvala štyri dni. Povedal, že najhoršiu skúsenosť mal v Slovinsku. Vyšetrovali ho policajti, ale nakoniec ho pustili. Bol to najhorší úsek cesty, lebo ho nikto nechcel vziať do auta. A nikoho ani nenapadlo mu dať nejaké peniaze alebo jedlo, až na jedného poľského vodiča kamióna, ktorý mu dal jablko. Na Slovenskej pumpe bol už 16 hodín a nikto ho nechcel vziať do auta. Až nakoniec sa váhy osudu naklonili na tú spravodlivejšiu stranu, murár sa najedol a dostal sa ešte v ten istý deň domov. Dokonca sme zistili, že býval niekedy presne na tej istej ulici a v tom istom meste ako moja stará mama. Svet je naozaj malý.
Rozmýšľal som nad jeho príbehom. Je to príbeh o zneužívaní a nespravodlivosti. My homeopati by sme mohli povedať príbeh Oxygenia, lebo podstatou jeho strastí bola nerovnováha v dávaní a braní. Je predsa nad slnko jasnejšie, že každý robotník si predsa zaslúži svoju mzdu. Ako je to možné že títo štyria ju nedostali, že sa stali obeťou podvodu? Určite je tu niekoľko príčin. Prvou je nedostatok svetla v duši tých, ktorí ich podviedli. Stále ma udivuje, že existujú ľudia, ktorí vidia len svoj záujem a dokážu zneužiť iných nedôstojným spôsobom. Pravdepodobne si pritom vôbec neuvedomujú ako tým škodia sebe. Krátkodobá materiálna výhoda je pre nich v ich zaslepenosti dôležitejšia ako celoživotná radosť z darovania. Neuvedomujú si, že všetci sme navzájom prepojení a keď ublížia hocijakému človeku, ubližujú zároveň sami sebe.
Druhou príčinou tejto udalosti je podľa mňa nedostatočné vzdelanie našich ľudí. Nedostatočné znalosti prinášajú neslobodu. Naši ľudia nevedia cudzie reči a tým sa ťažšie pohybujú za hranicami Slovenska. Našťastie situácia mladej generácie je už iná a časť nášho dorastu je už jazykovo veľmi zdatná. Ale ľudia v strednom veku a starší to už majú ťažšie. V tomto veku sa už ťažšie učíme a často sa nám zdá, že je to už zbytočné, veď nejako dožijeme. To je však veľká chyba. Mali by sme žiť tak, ako keby sme mali žiť sto alebo dvesto rokov a nikdy sa nevzdávať. Štúdium jazykov je to, čo nám otvorí cestu do sveta tým k väčšej slobode.
Treťou príčinou prečo došlo k tomuto príbehu je samotná nutnosť vycestovať za prácou. Prečo museli títo štyria murári cestovať za prácou do Talianska? Podľa slov môjho dočasného spolucestujúceho je to nízka mzda za ich prácu a nedostatok objednávok. K väčším objednávkam sa maličké firmy nikdy nedostanú a musia a pretĺkať pomocou príležitostných, krátkodobých prác. Je to krátkozraké od našej vlády, že podporuje len mamutie koncerny a prehliada hlavné bohatstvo každej ekonomiky, malých a stredných podnikateľov. Teda tých, ktorí sa nezbalia a neodídu zo Slovenska, keď im skončia daňové prázdniny. Bohužiaľ aj za tým je pravdepodobne jedna z tém Oxygenia, korupcia. Je ľahšie prísť k veľmi tučnej provízii od jedného superinvestora zo zahraničia ako nedostať nič do vlastného vrecka od desaťtisícov slovenských podnikateľov. A pritom je kyslík nás všetkých, máme ho spoločný (aspoň zatiaľ). Spája nás a keď nebude mať čo dýchať jeden z nás, nebudú ho mať ani tí ostatní. Sme na spoločnej lodi, na to by sme nemali nikdy zabúdať. Ak krivdíme inému, ubližujeme tým zároveň aj sami sebe.
Ako môžeme zmeniť túto situáciu? Tak že budeme dýchať rýchlejšie a hlbšie, aby sme si ukoristili čím viac vzduchu pre seba, aby sme spálili čím viac jedla, aby sme sa nadýchali do zásoby? Čo sa však stane? Objavia sa kŕče, slabosť, vracanie, odpadnutie, pretože sa narušila acidobázická rovnováha v tele. Čo sa stane so spoločnosťou, ak sa z nej stratí solidarita, súcit, vízia spoločného cieľa? Dostane kŕče, povracia sa a tieto zvratky budú musieť vyčistiť budúce generácie. Alebo môžeme to urobiť aj my sami. Budeme dýchať prirodzene, len toľko koľko potrebujeme a zasadíme každý deň strom. Zastavme sa a zamyslime sa, čo som dnes urobil pre svojho blížneho a pre našu spoločnú budúcnosť? Ako som dnes vyrovnal svoj kyslíkový dlh?
Foto: pixabay.com