Akú cigaretu som to dnes fajčil počas obeda?
Presne takúto otázku mám neraz chuť opýtať sa v reštaurácii hosťa, ktorý sedel počas mojej konzumácie pri jednom z vedľajších stolov. Samozrejme, nejde o to zistiť, aký druh cigarety som s ním počas jedenia nechtiac vyfajčil, ale o taktné, hoci trochu ironické upozornenie na to, že tento človek svojim konaním ohrozoval okrem svojho aj moje zdravie.
Možno si poviete, že slovo „ohrozoval“ som použil nepatrične, keďže dym z jednej cigarety nemôže nikomu ublížiť. Práve naopak, použil som ho zámerne a s plným vedomím, pretože ako nefajčiar žijúci vo veľkom meste nechtiac možno vyfajčím niekoľko cigariet denne a stávam sa tak proti svojej vôli celkom regulárnym pasívnym fajčiarom.
Aj keď sa usilujem vyhýbať reštauráciám, v ktorých majitelia ignorujú alebo obchádzajú zákon o ochrane nefajčiarov, stáva sa mi najmä pri obede v neskoršom popoludňajšom čase, že až počas jedenia si obďaleč prisadne niekto, kto si okamžite zapáli cigaretu, a potom začne neúprosným tempom napĺňať popolník ohorkami.
V takom prípade mi neostáva nič iné, len jedlo čo najrýchlejšie zjesť, alebo ešte lepšie ani nedojesť, čím skôr zaplatiť a pridať si túto reštauráciu na zoznam tých, ktoré treba nabudúce za každú cenu obísť.
S námietkou, že by som chcel dojesť bez fajčenia nepochodím ani u personálu, ani u dymiaceho pôžitkára, keďže už odbila magická štrnásta hodina, ktorá je v reštaurácii stanovenou časovou hranicou na ukončenie konzumácie obedov. Na otázku, prečo potom vydávajú jedlá aj po tejto hodine si musím odpovedať sám. Jednoducho, chystám sa obedovať na vlastné riziko s nádejou, že sa mi podarí vystihnúť úsek, počas ktorého do reštaurácie žiadny fajčiar nezavíta.
Tento spoločný problém nefajčiarov by dovtedy, kým plošne v celej Európskej únii nezačne platiť zákaz fajčenia vo všetkých reštauráciách a kaviarňach vyriešilo jednoznačné označenie ako prísne nefajčiarskych u tých reštaurácií a kaviarní, ktoré nimi chcú dobrovoľne byť. Teda žiadne vyhradené fajčiarske a nefajčiarske hodiny počas prevádzkového času, žiadne vymedzenie na fajčiarsku a nefajčiarsku zónu, ktoré nie sú prehradené ničím iným, než krátkym výbežkom v stene.
Medzi fajčiarmi a nefajčiarmi sa už roky vedie tichá vojna. Obe znepriatelené strany majú pocit, že sú diskriminované. Tá prvá preto, že naozaj existujú reštaurácie a kaviarne, kde si zápalkou ani zapaľovačom pred svojou cigaretou ani neškrtnú, že zákaz fajčenia začal u nás platiť aj v štátnych inštitúciách a priestor na fajčenie na verejnosti sa rôznymi nariadeniami čoraz viac zužuje, tá druhá preto, že odmieta byť skupinou pasívnych fajčiarov a stále má pocit, že štát ako príjemca nemalej sumy peňazí z dane z tabakových výrobkov robí na ochranu nefajčiarov pred dobrovoľnými aktívnymi fajčiarmi málo.
Ako je to zrejmé aj z tohto textu, patrím k tej druhej skupine. Ak som na začiatku tvrdil, že denne nechtiac vyfajčím možno aj niekoľko cigariet a zároveň sa vyhýbam pohostinným zariadeniam, kde sa fajčí, ostáva mi dopovedať, kde „vyfajčím“ ten zvyšok.
Celkom jednoducho: medzi ľuďmi. Napríklad vtedy, keď ako vášnivý chodec kráčam dlhé vzdialenosti po chodníkoch veľkomesta a neustále vdýchavam dym, ktorý do vzduchu vypúšťajú fajčiaci chodci predo mnou. Na zastávkach električiek alebo autobusov, kde v skupinke ľudí vždy niekto fajčí a dymu sa tam v podstate nedá vyhnúť. Pri vstupe i pri odchode z väčšiny verejných budov alebo inštitúcií, pred ktorými postávajú hlúčky zvnútra vypudených fajčiarov a vytvárajú pred vchodmi neustálu a neprekonateľnú dymovú clonu. A napokon pri svojich fajčiacich priateľoch, lebo, hoci sa to z môjho postoja k fajčiarom v tomto článku nezdá, prítomnosť osoby, s ktorou si rozumiem, je pre mňa dôležitá a v takej situácii načas uprednostním blízku osobu pred svojim zdravím, ak ona v tomto čase nedokáže fajčenie celkom obmedziť.
Peter Milčák
Foto: pixabay.com