Po páde železnej opony sme konečne ochutnali slobodu cestovania. Škoda len, že väčšina Slovákov cestuje častejšie za prácou ako za oddychom a kultúrou. To, čo neponúka naša krajina, musíme hľadať ďaleko on našich domovov a rodín. Bratislavská Hlavná stanica hlási každú hodinu príchod i odchod viedenských spojov. Ženy každého veku s veľkou batožinou plnia nástupištia Bratislavy i Viedne. Väčšina z nich je stredného veku, ale sú medzi nimi i dôchodkyne a mladé dievčiny. Pre každú z nich to bola veľká výzva vycestovať do neznámej krajiny, ktorej jazyk je nám tak vzdialený a zdá sa nám zbytočne komplikovaný. Mnohé z nich sú matky viacdetných rodín a doma ich čakajú doslova hladné krky a často i muži alkoholici. Niektoré sú rozvedené, deti sú u starých rodičov, zatiaľ čo mama zarába na lepší život a štúdium detí. Niektoré z nich sú už babičky a snažia sa pomôcť svojim deťom zabezpečiť rodinu. A niektoré sú opustené a tak sa snažia postarať samé o seba, keďže sa nemôžu spoliehať na nikoho druhého.
Na prvý pohľad sa zdá, že na tejto práci je najťažšia starostlivosť o chorého pacienta, čo môže zahrňovať fyzickú manipuláciu s bezvládnym telom, nočné vstávanie, ale i dozor nad neposednou psychicky chorou osobou. Pre mnohé ženy je však najväčším negatívom tejto práce odlúčenosť od rodiny, blízkych, priateľov. Plač a smútok za domovom je neoddeliteľnou súčasťou tejto práce. Matky mávajú výčitky svedomia, že nie sú so svojimi deťmi, nie sú tam pre nich, keď ich môžu deti najviac potrebovať. Pragmatická stránka je však silnejšia ako emócie. Bez peňazí sa žiť nedá.
Nie sú to však len peniaze, ktoré sú pozitívne na tejto práci. Keď moja asi 45-ročná krstná mama odchádzala do Rakúska za prácou, nevedela takmer ani slovo po nemecky. Vždy som obdivovala jej vytrvalosť v učení nemčiny. Keď začala pracovať v zahraničí, kniha pre samoukov jej bola nerozlučným priateľom. Ako mladá túžila cestovať, čo v tých časoch samozrejme nebolo možné. Vždy mala dobrodružného ducha a ak by bola teraz mladá, tak by prebrázdila celý svet.Povedala mi: „Keby som bola teraz mladá, Viedeň by mi bola malá, určite by som šla do Londýna a možno až do Ameriky…“ A tak sa z vyučenej predavačky, stala viedenská Pflegerinka, ktorá pozná Viedeň lepšie ako Bratislavu. Najprv jej cestovanie metrom a mestskou hromadnou dopravou naháňalo hrôzu, teraz sa vo voľnom čase chodí prechádzať do historického centra. Takáto zmena kultúrneho prostredia má vždy vplyv na náš starý zarytý svetonázor. Získavame iný pohľad na veci každodenného života a vidíme, že žiť sa dá aj inak, že ľudia žijú rozdielne a nie je možné ich čiernobielo deliť na zlých a dobrých. Možno nás to dovedie k inému pohľadu na náboženstvo, rasu a v konečnom dôsledku i na nás samých. A vraj v istom veku už zmena nie je možná. Možné je všetko, keď chceme, ale najmä keď musíme.
Táto práca prináša nezvratné zmeny i v rodinných vzťahoch. Prichádza k nevere zo strany opusteného muža, respektíve slameného vdovca, ale i naopak. Častejšie však vidíme ako ženy cez túto prácu unikajú z nenaplnených partnerstiev. Vidím to aj u mojej krstnej mamy. Má muža, takmer alkoholika, ktorý na staré kolená začína mať tvrdohlavé zvyky, ktoré otravujú celú rodinu. A tak mnohí partneri čím menej sú spolu, tým menej sa hádajú. Nie je to nič nezvyčajné. Deti vnímajú odchod mamy podľa veku. Čím sú menšie, tým je to ťažšie, ale staršie deti to často uvítajú. Najprv sa zdá, že budú mať šancu na väčšiu slobodu, ale rýchlo pochopia, že full service v podobe mamy si budú musieť zabezpečiť sami. Už to nie je len mama, kto musí variť, prať a upratovať. Viem o čom hovorím. Takto som sa naučila variť, kontrolovať účty a obľúbila som si pranie.
Uvidíme ako dlho ešte potrvá vývoz slovenských opatrovateliek do zahraničia a ako to v konečnom dôsledku ovplyvní celú našu kultúru a kultúru našich rodinných vzťahov. Realita je taká, že dopyt po slovenských Pflegerinkách má skôr rastúcu tendenciu ako naopak. Len dúfam, že v budúcnosti sa bude mať kto postarať o tie opatrovateľky, ktoré sa starajú o iných teraz.
Foto: pixabay.com
Ja by som k týmto slovám pridala ešte to, že je veľká škoda, že mnohé zo žien, ktoré opatrujú seniorov v Rakúsku neovládajú dobre jazyk a rakúske zákony,a tak sú často niektorými nepoctivými rodinami zneužívané ako upratovačky, pracujú 24 hodín denne za približne 50 Eur mesačne a keďže sa boja o svoju prácu,ticho všetko znášajú. Okrem toho existujú aj mnohé sprostredkovacie agentúry,či už slovenské alebo rakúske, ktoré takisto využívajú nevedomosť týchto žien na to, aby sa na nich čo najviac obohatili.Nútia ženy chodiť s určenými dopravcami, platia za nich odvody do sociálnej poisťovne a tak získavajú peniaze na poplatkoch dopravcov za to, že im dohodia klientky a na úrokoch v bankách, kde sú 3 mesiace uložené odvody opatrovateliek, ktoré sa platia štvrťročne. Okrem toho vyberajú ročné poplatky za sprostredkovanie, i keď ostanete v rodine tri roky. Musíte každý rok zaplatiť agentúre ročný poplatok a takisto i rodina. Za čo, to je vo hviezdach,pretože opatrovateľka je samostatná živnostníčka a je iba obchodnou partnerkou agentúry. Všetky odvody si má podľa rakúskeho zákona platiť sama a môže si vybrať, s akou firmou bude cestovať do práce. Nie je agentúre podriadená a nie je ani jej zamestnankyňou. To je, akoby Vám realitka sprostredkovala prenájom alebo kúpu bytu a potom od Vás žiadala poplatky za sprostredkovanie po všetky roky, čo v tom byte bývate alebo by ste jej museli odviesť peniaze, aby Vám zaplatila nájom alebo služby spojené s bývaním. Áno, zaplatiť poplatok, ale len za nejakú službu(sprostredkovanie novej rodiny,vybavenie niečoho na rakúskych úradoch a pod.)Lenže Vy zaplatíte agentúre ročný poplatok, ale ona si na Vás spomenie len keď treba zaplatiť nový. Po celý rok ste pre ňu vzduch a dokonca Vám ani nezodvihne telefón, aj keď si potrebujete vybaviť niečo veľmi dôležité.A záležitosti s rak. úradmi aby ste si vybavili sami, ak len viete tak dobre po nemecky, aby ste to zvládli.Toto sú moje vlastné skúsenosti. Ja našťastie viem tak dobre po nemecky, že si všetko vybavím sama, len neviem, za čo potom platím agentúre. Ak sa ozvete proti týmto nekalým praktikám,oznámia Vám, že ak sa Vám nepáči, môžete ísť. Je jedno, že ste im mesiac predtým zaplatili trebárs 300 Eur. Vy odídete, ale Vaše Eurá už neuvidíte.
Preto prosím všetky ženy- opatrovateľky, ktoré budú toto čítať, aby sa nedali využívať. Rakúske zákony stoja na Vašej strane, len ich treba poznať. Odkazujem Vás na adresu http://www.vosbp.at.
Pardón, omyl-opravujem Eur denne.
Ešte raz, aby to bolo celkom jasné- ženy pracujú za približne 50 Eur denne. K napísanému textu sa nedá vrátiť, takže sa vlúdila chybička. Ospravedlňujem sa.
Ďakujeme za dobré rady a komentár. Sloboda predpokladá poznanie. Ak niekto nevie aké sú pravidlá a možnosti, veľmi ľahko sa môže stať obeťou zneužívania. Je to o to horšie, že táto práca je náročná a trpia rodiny týchto žien tým, že v nich chýba jadro – mama a manželka.
Môžem Vám potvrdiť, že ani pre tieto ženy to nie je ľahké a neraz tečú i slzičky pri spomienke na svojich blízkych. Je to však veľmi dobrá skúsenosť, najmä pre tie mladšie, lebo vidia, ako sa žije v inej krajine a môžu porovnávať.
Milé dámy, ctená autorka! Dovoľte, aby som sa predstavila. Som (začínajúca) spisovateľka, vydala som už v 09/2010 jednu knihu. Moja druhá kniha vyjde v júni-júli tohto roku a volá sa: SLADKÝ ŽIVOT OPATROVATEĽKY. Píšem tam odslova doslova o všetkom, čo sa tu spomína. Je pre mňa veľmi povzbudzujúce, že ste tu prezentovali názory zhodné s mojimi – a ktoré sú aj v knihe, lebo mnohí, mnohí neveria…
mila pani .Uplnou nahodou som nasla Vaš prispevok .Ak mi napišete tak vam rada prispejem do Vašej knižky mam tiež dost skusenosti Atevi
Vážená pani Van der Holland, ja Vám tiež rada prispejem. Aj sama som rozmýšľala, či takú knihu nenapísať, ale nemám na to odvahu, hoci písať by bolo o čom.
Dobry den, som tiez opatrovatelka, odkazujem vsetkym opatrovatelkam, ktore by chceli napisat knizku, zacnite si pisat dennik, za chvilu mame potom podklady pre Vasu knizku:)
Pani Jana, mate uplnu pravdu, mna tiez mrzi, ked opatrovatelka hovori slabo nemecky, je to na skodu, jej vlastnu ale nerobi to aj dobre meno pre slovenske opatrovatelky, preto je skutocne dôlezite aby sa slov.opatrovatelky vzdelavali a ucili sa denne nemcinu.:)
Milé dámy, kniha je už od 18. 4. 2011 na svete. Nie ste samy! Možno vás toto vedomie poteší a pobaví vás, vaše priateľky, sestry, netere, mamky, tety, babky, susedy,ktorú túto prácu stále robia. http://vydavatelstvomotyl.sk/index.php?main_page=product_info&products_id=457