Keby sa bol kanadský premiér Stephen Harper naučil aspoň presvedčivo rozprávať rozprávky nielen svojim občanom, ale aj opozícii, možno by sa teraz nemusel chystať na ďalšie predčasné parlamentné voľby, štvrté v priebehu posledných siedmich rokov. Je to ten istý predseda vlády, ktorý dal nedávno na známosť, ako opovrhuje ľuďmi, čo čítajú beletriu, lebo on sám ju už dávno prestal čítať. Sú aj dôležitejšie veci, tvrdí.
A tu ho máš! Už vtedy som tušil, že sa blíži jeho koniec a hoci sa v žiadnej serióznej analýze k podobnému spojeniu medzi čítaním kníh a pádom vlády nedopracujete, ani v najmenšom o ňom nepochybujem. S čítaním majú Kanaďania vo všeobecnosti problém. Básnické knihy tam vychádzajú v nákladoch ako na päťmiliónovom Slovensku a veľká časť populácie číta knihy radšej v čínštine, poľštine, taliančine alebo ruštine.
Čítať po anglicky by mohli aspoň rodičia svojim deťom. Ale nemôžu. Nemajú čas. Z každodenných ciest za hojnosťou sa vracajú zväčša až vtedy, keď už ich potomkovia spia, nuž sa im firma Atomic Antelope rozhodla pomôcť a popri tom sa aj nenápadne obohatiť. V reklamných textoch síce dojemne píše len o magickom večernom spájaní vzdialených detí, otcov a mám a o vlastnom upírstve tam niet ani zmienky, no skúsení čitatelia beletrie vedia hľadať aj medzi riadkami.
Ich prevratné zariadenie umožní používateľom iPadov a iPhonov 4 prostredníctvom internetového portálu čítať a spievať deťom na diaľku pesničky a rozprávky z predpísanej ponuky, napríklad Tri slepé myšky.
Na rozdiel od obchodného cestujúceho Bianchiho, ktorý križujúc Taliansko vymýšľal dcérke do telefónu každý večer inú rozprávku, sa ani nemusia veľmi unúvať. Rozprávkar Gianni Rodari si takýto rozprávačský rámec vymyslel pre svoju knihu Rozprávky po telefóne už v roku 1962. No v nej išlo oblúkom aj o iné, o docenenie dospelého, ktorý pred spaním sedí na okraji detskej postele a číta.
Niekedy mám pocit, že sa skutočnosť a rozprávka prestupujú a ja chvíľu neviem, či som v rozprávke alebo v realite. V lete som sa v Mississauga Valley dostal do budovy, ktorá vyzerala zvonku ako zámok, ale v skutočnosti to bola montovaná drevostavba obložená bielym kameňom. Keď som sa vyzvedal, kto bude bývať v štrnástich komnatách, piatich kúpeľniach, troch kuchyniach, posilňovni, saune a vinotéke, dostal som jednoduchú odpoveď: starček a starenka. Zámoček dal pre nich postaviť syn. Možno preto, lebo mu ako maličkému čítavali rozprávky.
Peter Milčák
Foto: pixabay.com