Ak autor tohto textu k nemu zvolil správny a účinný názov, potom už v tejto chvíli určite uvažujete nad tým, čo vlastne robí ruka podávaná do prázdna. Mätúce môže byť najmä slovo „podávaná“, ktoré vylučuje možnosť, že by išlo o „šmátranie“, teda o hľadanie v tme, ba slovo „tma“ sa v názve ani neobjavuje, keďže si v ňom našlo miesto neurčitejšie „prázdno“.
Po chvíľke stratenej na tejto falošnej stope vám však už začína byť všetko jasné. Ruka podávaná do prázdna je rukou, ktorou sa človek obracia na iného človeka, ale na prejav svojej dobrej vôle nedostáva primeranú odpoveď, jeho úsilie teda bolo zbytočné a ruka odmietnutá. Ako keby na druhom konci nikto nebol, akoby tam čakalo iba ľudoprázdno. A nemýlite sa, tento názov by sa dal interpretovať aj takýmto spôsobom. V našom prípade to však úplne neplatí.
Celkom najsamprv je pre porozumenie naozaj dôležité, že to, čo sa podáva do prázdna, je ruka. Ruka s piatimi prstami, končatina bytosti s výnimočnou dispozíciou cítiť a myslieť. Je to tá istá ruka, čo dokáže hojdať aj hladiť, ale i rozbíjať či zvierať rukoväť noža. Táto spätosť s citovo vyhrotenými situáciami potvrdzuje, že ruka by mohla byť predĺženou rukou našej duše možno aj o čosi viac ako ktorákoľvek iná časť nášho tela.
Duša si totiž sama neporadí. Nedokáže sa dotýkať, preto tak veľmi potrebuje ruku s citlivými bruškami prstov na konci. A ešte je tu hlas. Hlas, čo sprostredkúva a pomáha vypovedať prostredníctvom slov, ktorým však do dôsledkov neveríme, preto sa v najemotívnejších chvíľach zatvárame do mlčania alebo v nich slová vymieňame za neartikulované a teda neprepísateľné zvuky.
Neartikulovaný zvuk, ktorý sa človeku v takých situáciách vyderie z hrdla, sa svojou povahou azda skôr približuje animálnemu prejavu, no jeho výpovedná hodnota rastie s poznaním, že vyšiel práve z ľudského hrdla. Väčšina z nás sa prirodzene a pochopiteľne usiluje podobné prejavy ukrývať v súkromí. Verejne prejavené ich možno občas objaviť na záznamoch z vystúpení niektorých umelcov, napríklad aj v živej nahrávke piesne Trampled Rose, kde Tom Waits mení svoj popevok na zavýjanie utrápeného muža, ktorý sa možno viac ako človekom cíti byť osamelým, starnúcim vlkom.
V podávaní ruky, o ktorý mi od začiatku išlo, môže byť vyjadrená rovnako silná túžba ako v hlasovom prejave, len je v ňom o čosi menej živelnosti a o čosi viac kultúrneho odstupu. Ruka podávaná do prázdna, ako som si pomenoval jednu scénu z filmu Juraja Lehotského Slepé lásky (2008), je akt vykonávaný s nádejou, že sa v tej istej chvíli v dovtedajšom prázdne stretnú dve ruky, ktoré po sebe túžia. Protagonisti Lehotského filmu sú nevidiaci dospelí ľudia a pri jazde na retiazkovom kolotoči urobia bez predchádzajúcej dohody v jednej chvíli to isté: podajú si ruku do prázdna.
V konečnom dôsledku nie je ani tak dôležité, či sa ich ruky stretli. Dôležitejšie je azda to, že sa obe ruky vystreli odrazu a dúfali, že sa v tom prázdne nájdu. Dôležitejšia bude tá nádej.
Peter Milčák
Foto: pixabay.com
Ukážka z filmu Juraja Lehotského Slepé lásky (2008)