Cudzia žena v cudzom dome

John prišiel do Ontária z Newfoundlandu, ale to vo chvíli, keď si ho všimnem v hľadisku veľkého torontského kina ešte neviem. Spolu s nami tu sedí vyše tristo našich kolegov, pracovníkov americkej počítačovej firmy, ktorá riadny pracovný piatok nahradila spoločným odpočinkom a zábavou. John drží v rukách knihu a v momente, keď si na jej obale prečítam meno Rilke, viem, že je to môj človek. Prihovorím sa mu a zistím, že nás nespája len blízky vzťah k poézii, ale tak trochu aj spoločný pocit prišelcov v novom priestore. Dôvodom jeho príchodu však nie sú iba väčšie pracovné možnosti, ale aj nevyhnutná potreba odísť z domu, v ktorom vyrástol.
„Moji rodičia sú pre mňa cudzí ľudia,“ hovorí. „Keď som bol malý, nemali na mňa čas. Venovali sa svojej práci, kariére a v čase voľna, ktorého nebolo pri ich pracovnom nasadení veľa, svojim záľubám. Ocitol som sa v rukách cudzej ženy, pre ktorú náš dom nebol domovom.“
John patrí do generácie, ktorú som si nazval „opatrovaná“. Tvoria ju tí, ktorí ako deti vyrastali v kompletných rodinách doplnených o opatrovateľku. Toto doplnenie v mnohých prípadoch neznamená vylepšenie rodičovskej starostlivosti, nie je čímsi navyše. Naopak, je nefunkčnou náhradou, márnym pokusom o prenos čohosi veľmi podstatného, čo je prísne zviazané s osobným napĺňaním roly matky a otca.
Daná situácia je zrejme výsledkom nového chápania rodiny ako číro ekonomicko-reprodukčného zväzku muža a ženy, ktorý by mal obom zúčastneným partnerom hlavne pomôcť dosiahnuť žiadané spoločenské postavenie a finančnú stabilitu, najlepšie v podobe blížiacej sa k stavu blahobytu. Dieťa je čímsi nevyhnutným, čo predsa do rodiny patrí, kompletizuje ju, zároveň je však aj čímsi navyše, lebo prekáža rýchlemu postupu za vytýčeným cieľom. Rodinný život úplne podriadený práci a profesnému úspechu sa potom z ich pohľadu neraz interpretuje aj ako forma obety či ako vytváranie bezproblémovej prítomnosti a budúcnosti pre dieťa.
Vedome sa tak opúšťa model rodiny, v ktorej je ekonomickým kritériám nadriadená jej nehmatateľná, ale o to dôležitejšia podstata opierajúca sa o lásku, spolupatričnosť, vzájomnú podporu v neľahkých chvíľach a prostú ľudskú blízkosť. To všetko možno vybudovať a získať postupne, najmä však časom a pozornosťou, ktorú rodičia venujú svojim deťom. Lebo nie iba splodenie potomka robí z ženy matku a z muža otca.
Ak má naozaj všetko svoju cenu, potom ju v tomto kontexte osobitým spôsobom majú aj peniaze. Záleží na tom, akú cenu sú za ne ochotní rodičia zaplatiť a čoho všetkého sa v ich mene nenávratne vzdať.

Peter Milčák

Foto: pixabay.com