Strohá správa z posledných dní hovorí, že približne polovica daňových poplatníkov nemieni venovať 2% svojich daní žiadnemu subjektu, a teda využiť jedinú možnosť, ako cielene naložiť s časťou vlastných peňazí, ktoré sa inak nenávratne a často aj celkom nezmyselne roztopia v kotle neadresnej štátnej pokladnice. Tá druhá, zodpovednejšia polovica, má neraz dilemu, komu z mnohých žiadateľov aspoň tým málom vypomôcť.
Moje rozhodovanie bolo tentoraz jednoduché, pretože sa opieralo o konkrétnu skúsenosť. V júli na prechádzke v lese našiel môj syn psa, ktorého sa chcel jeho pôvodný majiteľ zbaviť ľudským, teda nesmierne krutým spôsobom. Nielenže ho odviedol do lesa, ale aj priviazal k stromu, aby sa sám domov nemohol vrátiť. Takmer neriešiteľný problém vznikol, keď nikto zo známych nemohol či nechcel psa pritúliť a Levoča ani susedná Spišská Nová Ves nedisponujú útulkom zvierat, iba akousi odchytnou stanicou, v ktorej po 10 dňoch, ak sa neozve pôvodný majiteľ alebo nenájde nový vlastník, zviera usmrtia.
Napokon som na internete narazil na číslo kežmarského Útulku, kde tohto odsúdenca veľmi ochotne prijali. V Kežmarku som našiel ľudí, ktorí oddane slúžia opusteným zvieratám a odplácajú im tak aj za nás ostatných ich vernú celoživotnú službu nám, ľuďom. V kežmarskom Útulku som však našiel aj stav núdze, naozaj ťažké podmienky pre umiestnené zvieratá i pre tých, ktorí sa o ne starajú. Aj preto bolo moje rozhodnutie, komu venovať 2% svojich daní, také jednoznačné.
Nedávno som sa vybral do varšavskej galérie súčasného výtvarného umenia Zachęta na výstavu Poľské maliarstvo 21. storočia, ktorá zaberala priestor prvého poschodia. Zdola, z troch výstavných miestností na prízemí sa až na schody ozývalo hlasné rečnenie, krik a smiech, teda prejavy, ktoré sú v prísnom rozpore s tradičným galerijným mlčaním, pošepkávaním či tlmenou vravou. Sledujúc túto zvukovú stopu som sa neplánovane ocitol na celkom inej výstave, vo svete drevených zvierat maliara a sochára Józefa Wilkońa, v atmosfére (nielen detského) nadšenia, radosti a bezprostrednosti. Videl som už veľa výstav, ale ani na jednej som na návštevníkoch nepobadal taký priamy liečivý účinok, intenzívne dobitie pozitívnou energiou. Tento efekt bol zaiste výsledkom majstrovstva autora, ktorý zvieratá realisticky tvaruje a domaľúva, často s jemným posunom buď k insitnosti alebo do rozprávkových polôh, ale nepochybne bol aj výsledkom živej, človeku tak blízkej podstaty stvárňovaných objektov.
Medzi množstvom najrozličnejších druhov vtákov, rýb a cicavcov dominoval na celej ploche jednej steny miestnosti drevený bok lode – archy – s mnohými okienkami, z ktorých vykúkali rozmanité zvieratá. Sám Noe sa ani v jednom okne neobjavil, ale jeho prítomnosť potvrdzovala už sama existencia archy. Rovnako ani v jednom z okien nebolo vidieť psa, ale to len preto, lebo určite sedel v útrobách lode verne pri nohách svojho pána.
Keď myslím na toho psa v lese priviazaného železnou reťazou o kmeň stromu, vybavuje sa mi oddanosť môjho psa, ktorý za mnou bez váhania skočil z člna do jazera, pretože sa mu zdalo, že sa topím. Šťastný je človek, na ktorého doma čaká pes.
Peter Milčák
Foto: pixabay.com