Graffiti – Medzi vandalizmom a umením

Medzi vandalizmom a umením

Graffiti, Pouličné umenieKeď vidím veľké, neidentifikovateľné znaky ledabolo nastriekané čiernym sprejom na niektorých častiach levočských hradieb, prichádza mi na um Banksyho nápis BORING (NUDNÉ), nastriekaný na veľkú, sivú stenu betónového komplexu v londýnskej časti South Bank. Kým Banksyho nápis vystihuje chlad a sterilitu miesta, ba svojským spôsobom ho oživuje, vandal, ktorý realizoval svoje (ne)tvorivé ambície na hradobnom múre vôbec nebral do úvahy, že je súčasťou pôvabnej scenérie stredovekého mesta.

Činnosť ľudí, ktorí sa venujú graffiti alebo iným formám street artu sa často vníma jednoznačne negatívne ako aktivita poškodzujúca a znehodnocujúca objekty, budovy či spoločné, otvorené priestory. V skutočnosti sa takéto konanie neustále pohybuje medzi vandalizmom a umením, čo je spôsobené tým, že je naň, rovnako ako na každú inú tvorivú aktivitu, potrebné mať talent. Existujúci negatívny obraz je len dôsledkom toho, že nadaní autori sú aj pri street arte v drvivej menšine, zatiaľ čo väčšinu tvoria tí, ktorí si myslia, že sa kýmsi stávajú už vo chvíli, keď dokážu stlačiť spúšť spreja.

Graffiti je jedna z najčestnejších umeleckých foriem, hovorí Banksy, nepozná elitárstvo a táraniny kurátorov. Neskrýva sa za stenami galérií, práve naopak, vonkajšia stena budovy, ako tvrdí, bola vždy tým najlepším miestom na vystavenie diela. Nikto nezostane za bránou galérie len preto, že nemá na vstupné.

Narušiť stereotyp vnímania ľudí venujúcich sa street artu ako darebákov, niktošov a vandalov sa vo svojom dokumente Nádherní lúzri (Beautiful Losers, 2008) pokúša aj režisér Aaron Rose. Sleduje skupinu tvorcov zo San Francisca, ktorých spočiatku nikto za umelcov nepokladá. Jedna z nich, Margaret Kilgallen, tehotná a chorá na rakovinu, uprednostní život svojho dieťaťa pred svojim vlastným. Margaret kreslí veľké postavy na vagóny nákladných vlakov, ktoré sú ako políčka filmu. Keď sa jej vlak šinie krajinou, spúšťa sa krátky, nemý film pre kohokoľvek stojaceho pri koľajniciach.

Absolútna otvorenosť výstavného priestoru a jeho schopnosť zasiahnuť veľký počet ľudí je pre tvorcov graffiti často výzvou na vyjadrenie postojov, ktoré nie sú v súlade s oficiálne proklamovanými názormi rôznych štátnych inštitúcií. Jedným z príkladov je varšavská galéria vznikajúca na stĺpoch viaduktu v blízkosti námestia, ktoré malo byť pomenované Námestím slobodného Tibetu, ale mestské zastupiteľstvo napokon s týmto názvom nesúhlasilo. Na prvých dvoch z vyše šesťdesiatich stĺpov sa objavili tváre tibetských detí a postavy mníchov,  na konci tu bude najväčšia pouličná galéria s tibetskou tematikou.

Ak sú ambície tvorcov street artu podporené nadaním a citlivosťou, spoločné priestory dostávajú neraz nečakaný rozmer, hoci sa tak zväčša deje proti vôli ich spravovateľov. V platnosti tak určite ostáva Banksyho konštatovanie, že vždy je ľahšie získať odpustenie než povolenie, aj s ohľadom na to, že až po dokončení práce sa zvykne ukázať či išlo o vandala alebo umelca.

Peter Milčák

Foto: pixabay.com

Vložiť komentár