Ako vzdorovať smrti – Halina Poświatowska

Aj keď sa to možno nezdá, smrti vzdorujeme každý deň. Aj keď sa to možno nezdá, práve vo chvíli, keď si na toast jemne nanášame maslo, aby sme naň potom natreli vrstvu jahodového džemu, aj v tej chvíľke vzdorujeme smrti. Ak je náš raňajší obrad naozaj slávnostný, ak máme v tichu potešenie z cinkotu lyžičky o čajovú šálku, ak je za stolom na dosah niekto blízky, komu môžeme pomalým pohybom ruky zasunúť pramienok vlasov za ucho, vtedy víťazíme a pre smrť pri sebe nechávame len veľmi málo miesta.
Toto uvedomenie si cennosti každej chvíle, hodnoty každého dňa nášho tak či tak časovo vymedzeného bytia v tom, čo nazývame svetom, je vzdialené Epikurovmu prístupu, ktorý tvrdí, že smrť sa nás netýka, lebo kým sme tu my, nie je tu smrť, a keď je tu smrť, už tu nie sme my. Omnoho bližšie má k Senecovmu presvedčeniu, že smrť je tu s nami po celý čas a každý deň, ktorý uplynul, nás priblížil k smrti, hoci si to len málokedy uvedomujeme. Je dobré vedieť, že smrť je tu s nami po celý čas. Je to užitočné, lebo toto vedomie jej prítomnosti sa môže pozitívne prenášať do nášho myslenia a konania. A naozaj tu nejde iba o zväzujúci strach zo smrti, lebo ten by nám naopak bránil prežívať život naplno, ale zodpovedne, o čo sa uplatňovaním senecovského prístupu vlastne usilujeme.
Prekladám v týchto dňoch básne poľskej poetky Haliny Poświatowskej. Jej život je zavŕšený a z toho, ako ho prežila a ako (o ňom) písala som presvedčený, že statočne vzdorovala smrti až do posledného dňa.
Narodila sa v roku 1935 a kvôli vážnej chorobe srdca strávila dlhý čas v nemocniciach a sanatóriách. V jednom z nich spoznala aj svojho manžela, Adolfa Poświatowského, ktorý po necelých dvoch rokoch manželstva umrel. Počas života vydala tri zbierky básní, štvrtá jej vyšla až posmrtne. Umrela ako tridsaťdvaročná len niekoľko dní po druhej operácii srdca.
Jej verše svedčia o tom, že po celý život, aj po smrti manžela odhodlane vzdorovala smrti a napriek ľudským slabostiam a pochybnostiam patrili jej dni až do toho posledného viac životu ako smrti.
Jej život je pre mňa jedným z dôkazov, že smrti možno vzdorovať za akýchkoľvek podmienok a v akejkoľvek situácii.

Peter Milčák

Halina Poświatowska

Pripomínam

ak umrieš
neoblečiem si fialové šaty
nekúpim farebné vence
so šepotajúcim vetrom v stužkách
nič také
nič

príde pohrebný voz – príde
odíde pohrebný voz – odíde
budem stáť v okne – pozerať
budem rukou kývať
šatkou mávať
lúčiť sa
v tom okne sama

a v lete
v bláznivom máji
ľahnem si do trávy
teplej
a rukami sa dotknem tvojich vlasov
a ústami sa dotknem kožúška včely
tej čo bodá peknej
ako tvoj úsmev
ako súmrak

potom bude
strieborno – zlato
možno zlato a iba červeno
lebo ten súmrak
ten vietor
ktorý trávam tvrdohlavo šepká
láska – láska
mi nedovolí vstať
a ísť
ako zvyčajne
do prekliate pustého domu

Halina Poświatowska

***
vták môjho srdca
nebuď smutný
nakŕmim ťa zrnom radosti
rozžiariš sa

vták môjho srdca
neplač
nakŕmim ťa zrnom nehy
vzlietneš

vták môjho srdca
s opustenými krídlami
nemykaj sa
nakŕmim ťa zrnom smrti
usneš

Foto: iceis.pl